10. júla 1999, vo veku 66 rokov, zomrel dr. István Túri, najznámejší majster a učiteľ v oblasti pestovania zeleniny v chránených podmienkach.
Narodil sa 7. decembra 1933 v meste Cegléd. Základnú i strednú školu navštevoval takisto v Cegléde, v roku 1952 zmaturoval na Gymnáziu Kossutha Lajosa. V roku 1957 získal diplom na Záhradníckej a vinohradníckej vysokej škole, od roku 1958 pôsobil na Záhradníckej a vinohradníckej vysokej škole, neskôr na Záhradníckej univerzite, kde prešiel celou povinnou kariérnou stupnicou od vedeckého asistentstva až po docentský stupeň. Na vlastnú žiadosť požiadal v roku 1993, ako 60-ročný, o odchod do dôchodku.
Od jej založenia (1990) bol výskumným riaditeľom spoločnosti PRODUKT Kutató, Fejlesztő, Termelő Kft. a až do svojej smrti bol duchovným vedúcim šľachtenia odrôd papriky a produkcie semien vyšľachtených hybridov.
Svoju vedeckú činnosť začal pod vedením profesora Andrása Somosa. Na základe dizertačnej práce o zmapovaní a analýze zeleninárskeho výrobného regiónu Nagykőrös získal v roku 1962 titul doktora univerzity.
Jeho prvou výskumnou úlohou bolo skúmanie možností pestovania zeleniny na chudobných piesočnatých pôdach bez použitia maštaľného hnoja. Z technických otázok sú s jeho menom spojené: použitie plastov v záhradníctve, vývoj konštrukcií rôznych zariadení, vypracovanie vykurovacích systémov, vytvorenie rôznych typov vetracích a zavlažovacích metód, vývoj viacerých variantov dvojitého zakrývania, projektovanie typov prevádzok s vykurovaním a bez vykurovania a v neposlednom rade aj metóda vodnej clony.
Spolupracovníkmi vypracoval systémy využívania nevykurovaných zariadení s ich premiestňovaním a bez premiestňovania, ako aj jedno- a dvojfázové využívanie vykurovaných zariadení. Skúmali možnosti jesenného a zimného pestovania v chránených priestoroch. Zavádzaním nových odrôd a odrodových typov do pestovania a uplatňovaním nových pestovateľských technológií vytvoril trvalé hodnoty.
Ak vezmeme do úvahy aj dostupné finančné zdroje, bol až doposiaľ nepochybne najúspešnejším maďarským šľachtiteľom papriky. Dôkazom nie je len počet jeho uznaných a prihlásených odrôd a hybridov (21), ale aj ich úžitková hodnota. V Maďarsku dodnes najobľúbenejšia biela paprika na rýchlenie (HRF F1) takisto potvrdzuje mimoriadny cit, s akým postupoval pri plánovaní jednotlivých krížení a výbere rodičovských línií. Okrem toho sa pod jeho vedením vyšľachtili aj odrody Hó F1, Pritavit F1, Kaméleon F1, Velence F1, Titán F1, ako aj odrodové kandidáty Bajnok F1 a Kápia F1. Významný je aj šľachtiteľský základný materiál zhromaždený spolu s jeho spolupracovníkmi, ktorý môže byť zárukou pokračovania jeho životného diela. Pod jeho vedením bol vypracovaný aj osobitý spôsob produkcie hybridného osiva, na ktorý sa vzťahuje patentová ochrana a ktorý sa stal základom fungovania sektora produkcie hybridného osiva.
Mnohostrannosť dr. Istvána Túrího najviac zvýraznili jeho výskumy v oblasti biologických typov rastlín. Zaviedol pojmy pomalého, stredného a rýchleho rastového typu, určil podmienky ich vzniku a aj možnosti ich zmeny. Vo veľmi skorých fázach vedel rozpoznať zmeny, ktoré nastávajú vo vývine rastlín. Navrhované technologické úpravy v takýchto situáciách ho v rozhodujúcej väčšine prípadov potvrdili. Pán učiteľ Túri vyučoval vysokoškolských študentov aj praktizujúcich záhradníkov, jeho prednášky boli väčšinou veľmi názorné, pretkané humorom a mimoriadne pôsobivé.
Aj organizovanie synchronizovaného odborného poradenstva je spojené s jeho menom. Už koncom 60. a začiatkom 70. rokov viedol v Soroksári kurzy. Na Záhradníckej univerzite zorganizoval viacero výstav. Z významnejších možno spomenúť výstavy spojené s poradenskými konferenciami o pestovaní papriky, melóna a uhoriek. Burzu semien, ktorú si vysníval, organizujeme od roku 1981 každoročne k plnej spokojnosti pestovateľov zeleniny a firiem obchodujúcich s osivom.
Jeho odbornú publicistickú činnosť charakterizovala snaha o zrozumiteľnosť a opisovanie a odovzdávanie praktických postupov. Publikoval viac ako sto popularizačných článkov, prevažne na stránkach časopisu Kertészet és Szőlészet. Obľúbené sú aj jeho knihy o pestovaní pod fóliou. Kniha Záhradníctvo pod fóliou (spoluautor Béla Fodor) bola prvou poľnohospodárskou odbornou knihou, z ktorej sa predalo viac ako stotisíc výtlačkov. Za ňu získal čestné ocenenie. Na to, ako aj na vyznamenanie Rád práce, ktoré dostal za svoju činnosť, bol vždy hrdý.
V posledných 10 – 15 rokoch sa v jeho textoch objavil aj filozofický tón. Dokladajú to jeho knihy Rastlinný typ (možnosť a limit zvyšovania úrody) a Hranice života (zhŕňa ľudské súvislosti biológie typov). Začal písať aj knihu, ktorá sa vydávala na potulky po duchovnom svete, po svete bohov. Veľa o nej rozprával, veľmi ju chcel dokončiť, ale už nemohol. Keď sa ho najčastejšie pýtali na jeho vedeckú a publikačnú činnosť, odpovedal takto: „Počet kníh, nových odrôd, patentov, vyznamenaní a vedeckých hodností neberiem na ľahkú váhu, ale nepovažujem to za najdôležitejšie, preto sa číslami nezaoberám. V odbore – z uvedeného aj nad rámec toho – považujem za dôležitú iba takú činnosť, ktorá posúva záležitosť záhradníctva dopredu.”
Pri organizátorskej práci potreboval vytrvalosť, niekedy až tvrdohlavú umanutosť, inak by nedokázal vytvoriť pokusný priestor Katedry pestovania zeleniny. V pokusnom podniku v Soroksári aj dnes početné budovy, stavby a fóliové zariadenia dosvedčujú jeho neúnavnú organizátorskú činnosť, hľadanie nového a tvorivosť.
Veľa sa venoval aj svojim kedysi početným podriadeným. Na kvalitnú prácu považoval za dôležité viaceré požiadavky: vysvetliť, dať zapísať, späť sa na to opýtať, urobiť, skontrolovať. Nemal rád nedbanlivosť, ľahostajnosť a lenivosť, ale uznával schopnosť bojovať a cieľavedomú, hodnototvornú prácu. Vážil si a rešpektoval aj tých spolupracovníkov a kolegov, ktorí dokázali rozpoznať nové a podporovali ho, aj keď si ho nevšimli ako prví oni.
Viackrát spomínal, že keby sa dostal k zázračnej prútiku všemohúceho, urobil by aspoň tri veci: na týždeň by zrušil pestovateľské zariadenia s plastovým krytom, aby tak ukázal ich dôležitú úlohu v každodennej konzumácii zeleninových a ovocných šalátov a v použití okrasných rastlín; predstavil by možnosti, ktoré sme v súvislosti s uzavretými priestormi doteraz ešte nevyužili; a – ako povedal – „nie na týždeň, ale navždy by som zlikvidoval chorobu majstrovsky sformulovanej prázdnoty z rozumných slov a viet”.
Chyby a omyly mal, ako každý. Vtedy hovorieval: „Ani jeden z nás nie je anjel.” Tieto menšie či väčšie prešľapy a omyly toleroval aj svojim spolupracovníkom, ak za nimi neodhalil zlú vôľu či úmyselnosť.
Pri odchode do dôchodku neorganizoval bankety ani oslavy, niekoľkými slovami sa rozlúčil a jeho azda posledná veta znela: „Rád by som ešte dlho slúžil záležitosti záhradníctva!”
Žiaľ, toto jeho želanie sa nemohlo úplne splniť. Už len v jeho odrodách, spisoch a duchu v nás žije ďalej.
János Gyúrós